Ročník I. 11. december 2016 č. 11
S P O V E Ď
pred Vianocami – už túto sobotu
Pred kostolom sa rozprávali dvaja mladí ľudia. „Lucka ja tam nejdem. Ja mám strach,“ prehovoril k dievčaťu priateľ Jozef. „Neboj sa! Nič sa ti nestane, ideme, poď za mnou,“ odvetila Lucia. Vstúpili do kostola. Množstvo ľudí stálo v radoch. Ale keďže spovedali viacerí kňazi, tak to išlo vcelku rýchlo. Postavili sa na koniec toho radu, kde bolo najmenej ľudí. Obvykle to tak chodí, pokiaľ človek nemá svojho spovedníka. Jozef počítal hriechy... Mám ich veľa. Ale čím bol bližšie ku kňazovi, tým viac zabúdal. Zostalo mu ich len zopár... Hanbil sa, v duši mal strach, nepokoj... Chcel utiecť, ale Lucia akoby tušila, čo sa deje v jeho duši, mu ticho pošepla: „Choď pekne, uvidíš, bude dobre.“ A tak tomu aj bolo. Veľmi jej potom ďakoval, že ho povzbudzovala k tomuto kroku. „Poviem ti, že mi padol kameň zo srdca. Je to sila.“
Ono niekedy človek má strach ísť na svätú spoveď, je to pravda. Niekedy prežívam strach, niekedy hanbu. Či povedať všetko, komu z nich a čo si o mne pomyslí ten kňaz. Čo by si mal pomyslieť, nič, veď aj on je len hriešnik. A k dobrej svätej spovedi treba povedať všetko, tak polopatisticky. Vedomé zamlčanie ťažkého hriechu, počtu alebo vážnych okolností je svätokrádežné – spoveď je neplatná. Ťažko som sa previnil v tejto a v tejto veci, aj sa mi to opakovalo, spáchal som ten hriech päť krát, alebo keď si už presne nepamätám počet, poviem viackrát. Pre pokoj duše si vykonajme dobrú svätú spoveď.
Sviatosť pokánia je pre človeka veľkým dobrodením. Keby nebolo pokánia, už po jednom smrteľnom hriechu by sme boli Bohom naveky zavrhnutí. Táto sviatosť nás zmieruje s Bohom a navracia nám zásluhy, ktoré sme si zhromaždili pre večný život, ktoré sme predtým, následkom hriechu stratili. Duše zatratených veľmi trpia, to miesto nazývame pojmom peklo, ale je to stav duší. Duší, ktoré trpia, ale neumierajú. Duša človeka je nesmrteľná. Nedovolím si na tému peklo hovoriť s humorom, vyhýbam sa tomu. Boh ma pozýva do pokánia. Vie, že som hriešnik a preto ma pozýva do pokánia. Môžem však Boha odmietnuť, postaviť sa na hlavu. Zatvrdiť si srdce. To by bola ale trúfalosť, že! Aj Judáša, Pán Ježiš pozýval do pokánia a to slovami: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka.“ Totiž Judáš predtým vojakom povedal, koho pobozkám, tak to je On. Pán Ježiš mu to pripomenul a on to mohol oľutovať. Vyznať to pred ním a poprosiť o odpustenie. Nevieme presne, že čo sa potom odohrávalo v jeho duši, ale jeho pozemský život skončil zakrátko veľmi smutne. Každý sa budeme zodpovedať za ten svoj život pred Pánom. A ja chcem, aby mi Ježiš, môj Boh a Pán, odpustil moje hriechy. Využívam sviatosť pokánia. Je to milosť, naozaj veľká milosť. A milosť Božia je na spásu potrebná. Ako dobre, že nás Ježiš pozýva do pokánia aj dnes. Jeho láska je tak veľká.
Ježiš hovorí svätej Faustíne, „Napíš: Som trojnásobne svätý a oškliví sa mi najmenší hriech. Nemôžem milovať dušu, ktorú poškvrňuje hriech, ale keď ľutuje, moja štedrosť voči nej je bezhraničná. Moje milosrdenstvo ju obklopuje a ospravedlňuje. Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých ich cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje Srdce, a teším sa z ich návratu. Povedz hriešnikom, že žiaden neujde pred mojou pravicou. Ak utekajú pred mojím milosrdným srdcom, padnú do mojich spravodlivých rúk. Povedz hriešnikom, že vždy čakám na nich, načúvam úderom ich srdca, kedy začne biť pre mňa. Napíš, že sa im prihováram cez výčitky svedomia, cez neúspechy a utrpenia, skrze búrky a hromy, prehováram hlasom Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať, ponechávam ich samých sebe a dávam im to, po čom túžia“ (Den. 1728).
† „Ach, ako ma bolí, že duše sa vo sv. prijímaní tak málo spájajú so mnou. Čakám na duše, a ony sú voči mne ľahostajné. Milujem ich tak nežne a úprimne, a ony mi nedôverujú. Chcem ich zahrnúť milosťami – ony ich nechcú prijať. Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym, a predsa mám srdce plné lásky a milosrdenstva. Aby si poznala aspoň trochu moju bolesť, predstav si najnežnejšiu matku, ktorá veľmi miluje svoje deti, avšak tieto deti pohŕdajú matkinou láskou. Rozjímaj nad jej bolesťou, nikto ju nepoteší. To je slabý obraz a (slabé) podobenstvo mojej lásky“ (Den. 1447).
„Píš, hovor o mojom milosrdenstve. Povedz dušiam, kde majú hľadať útechu – v tribunáli milosrdenstva, tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z toho zázraku Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, ale už bude neskoro“ (Den. 1448).
Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu – ku kňazovi – a povedať mu o svojej úbohosti – vyznať sa z hriechov - a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Z tých záverečných slov, v odseku pod číslom 1448, až mrazí: Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z toho zázraku Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, ale už bude neskoro.“ Bože môj, pomôž nám. Zmiluj sa nad nami.
Modlime sa za obrátenie hriešnikov – povzbudzoval farár Ján Mária Vianney svojich farníkov v malej dedinke Ars – to je tá najkrajšia a najužitočnejšia modlitba. A veľa hodín z každého dňa sa klaňal Ježišovi Kristovi, prítomnému v Eucharistii. Aj v noci bdel pri Pánovi a modlil sa.
TAK TOTO JE NAOZAJ SILA
Neobyčajný zážitok mali zamestnanci, čo cez vianočné sviatky 1997 slúžili na policajnej stanici v nemeckom meste Bielefelde. Prišiel tam 34-ročný muž a oznámil prekvapeným policajtom, že on je lupič, ktorý spáchal bankovú lúpež v blízkej sporiteľni v novembri 1987. Podľa záznamov polície očití svedkovia, zamestnanci i klienti videli, ako zamaskovaný muž s pištoľou v ruke prinútil pokladníčky, aby mu odovzdali všetky bankovky. S peniazmi zmizol bez stopy, snaha policajtov bola neúspešná. Na prípad sa pomaly už aj zabudlo, niektorí policajti medzitým odišli do dôchodku. A tu sa po vyše desiatich rokoch zrazu dobrovoľne prihlási lupič. Čo ho k tomu priviedlo? Vysvetlil to takto: „Po lúpeži a úspešnom úniku som veľmi rozvážne míňal peniaze, aby som nebol nápadný. Naďalej som žil ako bezdomovec. Jedného dňa som našiel na ulici Bibliu. Za dlhých večerov som ju čítal, bolo to čosi zvláštne, tá knižka mi nedala pokoja. Jednej noci ma naraz prenikla ako blesk myšlienka, že môj doterajší život bol nedôstojný, že takto nemôžem ďalej žiť. Boh ma má rád a chce ma mať inakšieho. Chcem, aby ma za môj zlý čin spravodlivo potrestali a po výkone trestu chcem žiť ako poriadny človek.
Pred Vianočnými sviatkami dala pani učiteľka v triede žiakom za úlohu, aby na papier napísali to, čo by chceli dostať pod stromček. Jeden zo žiakov napísal tieto slová: "Želám si, aby moja mamička nebola tak veľmi unavená. Potom bude milá a jemná. Minulé Vianoce pracovala tak ťažko, že sa rozčúlila pre každú maličkosť, ktorú som spravil." Napísané v úprimnosti srdca a v láske.
Už teraz si všetci prajeme pokojné prežitie týchto blížiacich sa Vianočných sviatkov, v kruhu svojej rodiny. Požehnaj nám, Pane Ježišu, tieto dni a Vianočné sviatky, nech v našich srdciach zavládne Tvoj pokoj a radosť v Duchu Svätom. Obnov nás, Pane Ježišu, rozjasni nad nami svoju tvár a budeme spasení. Amen.
Úsmevne
:) – Aký je rozdiel medzi traktorom a mrazom? Ak vám po chrbte prejde mráz, dá sa to vydržať. - :))
:) - Ako sa povie po japonsky manželka: akašitakašimojaši; -:))
:) - Čo má spoločné programátor a opica? Obaja sú neumytí, strapatí a majú mozole na zadkoch. -:))